Cirkev
Cirkev
Začiatky kresťanstva na území hanušovského mikroregiónu môžeme iba približne datovať do začiatku druhej dekády 13. storočia, keď sa hranice Uhorského štátu posúvali na sever a v roku 1212 kráľ Ondrej II. daroval kláštoru križiackeho rádu v Chmeľove megešský majetok siahajúci na východ po Topľu. Križovníci sv. Hrobu tu s najväčšou pravdepodobnosťou okrem strážnej vojenskej fúnkcie plnili aj úlohu kresťanských misionárov. Božohrobci sa začiatkom 14. Storočia z majetku Chmeľov odsťahovali do spišského Lendaku. Po odchode rehoľníkov pôsobili v tomto kraji duchovní jágerského biskupstva.
V polovici 15. Storočia sa dostali do okoloa Hanušoviec husiti vedení Jánom Talafúzom z Ostrova. Husiti sa istý čas zdržiavali na križiakmi opustenom hrádku nad obcou Medzianky a v regióne rozbúrili hladinu vtedajšieho kresťanského života.
V polovici 16. Storočia sa tu začalo šíriť reformačné hnutie - protestantizmus. K jeho ideám sa postupne pridávala uhorská šľachta, ktorá v mene reformných náboženských myšlienok sa búrila proti katolíckym Habsburgovcom v boji o uhorský trón. Náboženské nepokoje vyvrcholili začiatkom 18. storočia.
Okolo roku 1600 dôsledkom náboženských nepokojov zanikla v Hanušovciach katolícka farnosť a rozkvet zaznamenala protestantská cirkev, ktorá sa tu etablovala. K obnoveniu katolíckej farnosti došlo v roku 1717 v rámci rekatolizácie územia šarišským podžupanom Štefanom Bomemisom z Prešova.
V týchto nepokojných obdobiach cirkevných dejín regiónu sa utláčanie veriacich striedalo a nespravodlivosť, ktorá prekážala slobodnej voľbe vierovyznania ako ju poznáme v súčasnosti, kruto zasahovala raz do života katolíkov, inokedy protestantských veriacich. Obdobie po roku 1600, keď protestanti zaberali katolíkom fary, školy, kostoly a ďalšie cirkevné majetky, vystriedala po roku 1717 rekatolizácia, keď katolíkom boli kostoly, školy a ostatné majetky vrátené, ale do nerovnoprávneho postavenia sa dostali evanjelici augsburského vyznania. Zrovnoprávnenie všetkých vierovyznaní zaviedol až osvietenský panovník Jozef II. Tolerančným patentom v roku 1781.
Čo sa týka gréckokatolíckeho vierovyznania, v histórii Vavrinca patrila k veriacom katolíckeho náboženstva najväčšia časť obyvateľstva. V obci sa nachádza gréckokatolícky kostol Zoslania Svätého Ducha z roku 1925, postavený rozšírením kostolíka z roku 1858.
V roku 1982 bola prevedená oprava gréckokatolíckeho kostola v obci a prístupová cesta (chodníky) k nemu.
Kostol vo Vavrinci, v stave akom je dnes, bol opravený v roku 1995, keď k západnej strane bola pribudovaná veža so zvonmi. Predtým neďaleko kostola bola drevená zvonica s dvoma zvonmi, ktoré sa zachovali až po dnes. Zvonica bola zbúraná, keď opravovali kostolík v roku 1925.
Zvony sa používali už v rímskych dobách. Boli buď liate alebo vyhotovené zo železného plechu. Príjemný hlas zvona sa dosahoval aj jeho tvarom. Bežne sa zvony začali používať od 6. storočia nášho letopočtu, kedy sa inštalovali do veží kresťanských chrámov. Spočiatku mali sudkovitý tvar. Ich dnešná podoba sa ustálila v 13. storočí. Zvonárstvu sa venovali mnísi v kláštoroch, najmä benediktíni, ktorí odlievali zvony nielen pre svoje, ale i pre ostatné chrámy.
V obci Vavrinec to bol:
- Malý (starý) zvon má na sebe nápis - FYSA SVM EPERJESINI PER 10 A LECHERERA 1791
- Veľký (novší) zvon.
Treba nám spomenúť aj stopy starých cintorínov. V stredoveku prevládali pohrebiská pri kostoloch. Pripomínali pominuteľnosť časného života a nabádali k sebavýchove.
Ešte aj dnes je možné nájsť na cintoríne staré hroby z 19. storočia. V minulosti sa hroby veľmi neupravovali. Nechali sa zarásť trávou alebo machom. Hrob nebol dôležitý, dôležitá bola pamiatka zosnulého. Až začiatkom 20. storočia sa začali zdobiť kríže a pomníky doma upletenými vencami. V 70-tych rokoch minulého storočia došlo k ďalšej zmene na cintoríne. Jednotlivé rodiny si začali hroby svojich predkov ohrádzať betónovými obrubami a stavať na hroboch kameninové pomníky s mramorovými tabuľami. Najprv sa hroby zdobili kvetinami, neskôr už celými kyticami kvetov.
Kríž je pre človeka symbolom pokory, lásky a oddanosti k Bohu. Má byť útechou v žiali, štítom i zbraňou proti nástrahám zlého. Stavanie krížov má svoje korene v stredoveku. Kríž pred kostolom symbolizuje kresťanstvo, cintorínsky kríž má poslanie mementa smrti. O poslaní krížov okolo obce nemáme zatiaľ veľa vedomostí. Vieme, kto ich postavil, ale nevieme či z vďaky, ako prosbu, alebo na slávu Božiu. Ich stavitelia vyjadrili avoju zbožnosť a vieru. Nám dávajú možnosť modliť sa za seba, svojich blízkych alebo zomrelých. Okrem cintorínskeho kríža, kríže postavené v obci a v jej chotári, smerujú na všetky svetové strany. Neboli však postavené v tom istom období.
Kňazi pôsobiaci vo farnosti
Od roku 2000 - 2001 pôsobil na farnosti vo Vavrinci Miroslav Iľ- ko 2000-01, O. Priputen 2001-03, Miroslav Iľko od roku 2003 - 2011.
V roku 2003 správkyňami cirkvi v obci sa stali Marta Kaščáková a Helena Janočková. V roku 2004 obec oddelili od Matiašskej farnosti a pridelili k Hanušovskej farnosti. Duchovným otcom sa stal Miroslav Iľko.
Cez týždeň je staroslovienská služba a v prikázaný sviatok slovenská služba. V tomto roku sa uskutočnili voľby na nových kurátorov, najviac hlasy mali: Gabriela Bratková, Marta Dančová a Helena Tabáková. Tieto tri ženy zložili sľub kuátoriek pred svätou liturgiou na štyri roky. V roku 2005 Miroslav Iľko usporiadal prvý ročník Farského turnaja v stolnom tenise. V roku 2006 sa uskutočnila renovácia interiéru chrámu.
